Chcem sa s vami podeliť o jednu úvahu na tému 'dôvera Bohu'.

Začalo to zamyslením sa nad konaním Nastenky v Mrázikovi
kde v celej rozprávke Nastenka vypĺňa všetky príkazy macochy, nech sa zdajú byť akokoľvek nezmyselné (napr. polievanie starého pňa), nechala sa opakovane ponižovať, atď.
Rozprávka nakoniec pre Nastenku končí dobre a preto som sa zamyslel nad jej konaním, či je to do rozprávky prenesený príklad konania človeka, ktorý dôveruje Bohu.

Čo mi ale nesedí je, že v závere rozprávky, keď sa Nastenkin deduško rozhodol vzdorovať macoche, že ho Nastenka v jeho snahe nepodporila, ale radšej vyskočila z voza, čím sa vedome rozhodla splniť ďalší macochin príkaz, aby deduško odviezol Nastenku do lesa zamrznúť - a teda nepodporila deduška v dobrej veci.
Čiže sa rozhodla vedome zomrieť, len aby vyhovela macoche a ochránila deduška pred macochiným hnevom.
Aj toto jej konanie - vedúce k jej smrti zamrznutím - je prejav dôvery Bohu?

Ešte späť k rozprávke, kde mi nesedí druhá vec,
keď sa Ujo Mrázik pýtal Nastenky, či je jej teplo, tak 2x vedome klamala, že áno, hoci v zápätí, keď už mala na sebe kabát od Mrázika, tak omdlela so slovami 'Mrznem...'.
Neviem, ako pomenovať Nastenkin charakter, vzhľadom na jej celkové správanie.
Lebo nebola ani hlúpa, ani naivná... je to prejav svätosti? alebo stále prejav dôvery Bohu?

A tak som začal rozmýšlať, či dôvera Bohu má nejaké hranice.
Je možné pridať nejaké prídavné meno k pojmu 'dôvera Bohu'?
Napr. rozumná dôvera Bohu, správna dôvera Bohu... niečo ako zdravý sedliacky rozum
Alebo inak, je nejaká miera dôvery Bohu?
Má dôvera Bohu nejaké (rozumné) hranice?

Ak by Ujo Mrázik v ten deň v rozprávke chodil po veľkom lese niekde na opačnej strane, tak by Nastenku už neskôr niekto našiel zamrznutú...
Chápem, že aj smrť je len súčasť nášho bytia ako nesmrteľných bytostí, a teda aj vedomá smrť - jej prijatie - je (asi) prejav dôvery Bohu.
No zároveň v hmotnom svete máme povinnosť čo najlepšie sa starať o naše hmotné telo, aby sme sa v tomto živote mohli čo najdlhšie vzdelávať na vlastných chybách, a tým sa posúvať vo vývoji, kvôli čomu sme sem aj prišli...
Ale môžem sa mýliť

Ďakujem za vaše názory k téme alebo link/nasmerovanie, ak už podobná téme bola niekde diskutovaná.

Vidím to úplně jinak. To, že macechu poslouchala na slovo, nemá s důvěrou Bohu nic společné. Tedy aspoň z hlediska, jak píšeš = macecha jako bůh. Z mého hlediska je to právě projev zotročení. Protože - ona byla zotročená a neměla kam jít, aby se z toho vysvobodila. Tedy - mohla, ale jako tulačka.
Její otroctví souvisí hlavně s láskou k tatínkovi - a je o tom i tebou zmiňovaná scéna, když vyskakuje z vozu a sama zůstává v lese. Nastěnka totiž moc dobře ví, že pokud v domě nebude ona, všechen vztek macechy, její panovačnost padne na tatínkovu hlavu. A taky veškeré práce. tedy - tatínek si to odnese dvojnásob, což v jeho věku je akorát o brzkém odchodu do hrobu. Však to taky Nastěnka říká ("však ona tě utýrá, tatínku" ).
Scéna s Mrazíkem a s "teplo, dědečku, teplo" je sice lež, ale nesouvisí s žádnou Nastěnčinou nekalotou. Naopak. Souvisí to s její mravností. Nastěnka zůstala na mrazu dobrovolně a tak si nemohla stěžovat, že "mrzne". Proto ani Mrazíka nežádala o pomoc a "lhala" .
Nevím, jak ostatní, ale já vidím Nastěnku jako Člověka, který vždy koná s láskou a bez ohledu na sebe - tj. vlastní prospěch.
Na Ivánkovi si zas můžeme ukázat, jak funguje svědomí - tj. jak se probouzí a když už je funkční, nepustí člověka sejít z cesty. Člověk se svědomím pak nachází ta správná a spravedlivá řešení.

A ještě doplnění k "vyskakuje z vozu", protože jsem to nenapsala srozumitelně:
Tím, že Nastěnka zůstává v lese, se pokouší o záchranu tatínkova života. Tj. - obětuje svůj život, aby ho tatínkovi aspoň prodloužila. Ví, že pokud by se domů vrátili oba, vyžene je macecha oba. Oba nejsou dost silní, aby vzdorovali. Tatínek nachází svou sílu až příchodem Ivánka.

Nemusela nutne klamať. Človek vo finálnej fáze podchladenia už necíti žiadnu zimu, ba dokonca môže cítiť teplo. Je to už finálny stav krátko pred smrťou umrznutím.

Nebudem sa snažiť otázku dôvery k Bohu spájať s touto rozprávkou, pretože neviem, či to tak bolo. V rozprávke sa o Bohu nikto ani raz nezmienil. Možno to bolo tak, ako píše Lin.

Ale aj veriaci Bohu by sa kľudne mohol chovať ako Nastenka a nebolo by to nijako v rozpore. Ak veríš Bohu a rozhodneš sa z dôvodu svedomia pre riskantný manéver (ako Nastenka v lese), tak nemusíš nutne myslieť na smrť. Veď Bohu nie je nič nemožné. Pravdoverní ľudia si sami môžu vybrať, kedy odídu z tohto sveta, a keď Boha s dôverou poprosíš o pomoc v takej chvíli, tak pomôže.
Stáva sa, že stará babička ostane s pravnučkou, lebo dcéra a vnučka sú asociáli, a vnučke sa narodilo dieťa, o ktoré sa nestarala. A babička napriek pokročilému veku žije dostatočne dlho, aby stihla nájsť dobrého človeka, ktorý si dieťa osvojí a bude mu rodičom. Aj im nechá svoj dom, aby mali kde bývať. Pár dní potom, čo sa tak stane, zomrie. Poznám taký prípad. Skrátka človek dôverujúci Bohu môže byť silnejší než smrť.

Ťažko môže o dôvere k rodičom a rodičovskej láske hovoriť niekto, kto takýto vzťah nezažil. A ťažko môže hovoriť o dôvere k Bohu niekto, kto nezažil duchovné detstvo. Človek rastie tak, že najprv prejde fázou detstva, kde je závislý od rodičov, až kým získa zručnosti, vedomosti a schopnosti, aby mohol žiť samostatne dospelým životom. Duchovné detstvo je tiež fázou najužších vzťahov s Bohom, keď sa človek naučí Bohu dôverovať a spoliehať sa na Neho, doslova Mu zverí svoj život. Potom môže prejsť do fáze dospelosti a zodpovednosti, keď preberá zodpovednosť za svoj život, duchovný rozvoj, sám, ale napriek tomu nezabudol ani na dôveru Bohu v kľúčových udalostiach. A uchováva si denno-denný vzťah s Bohom (t.j. nechodí za Ním, len keď je zle).

Viete si predstaviť situáciu, že sa vydáte 100 km od svojho bydliska, ale nezoberiete si so sebou ani doklady, ani peniaze, ani bankovú kartu, ani mobil? Pôjdete domov pešo, nie stopom, a budete sa spoliehať len na Božiu pomoc a pomoc ľudí (v otázke pitia, jedla, príchýlenia pred nečasom). Cesta môže trvať tri dni, ale môže to byť príležitosť zažiť zázračnú reč života, keď neuveriteľným spôsobom bude dôverujúcemu človeku všetko vychádzať, pretože Boh bude s ním intenzívne komunikovať: nie slovami, ale cez priaznivé Životné situácie.
Človek posilnený takýmito skúsenosťami bude schopný veriť Bohu aj v bezvýchodiskových situáciách bez toho, aby podliehal pesimizmu a strachu.

Presne tak.

Clovek cestou zisti, ze mnohe schylujuce sa boje, byt bojom vobec nemusia.
Cestou zisti, ze ked je jeho cesta dostatocne spravna, tak ludia mu sami prirodzene pomahaju.
Zisti, ze zdrava hlboka a bezbreha viera Bohu nesie v sebe nekonecny potencial pre riesenie kazdej situacie, minimalne znizenie jej krizovosti.

ps: Nie ako vo filme Matrix (nekonecny boj so vsetkymi...)

Je to prejav lasky k bliznemu, obetovanie sa pre druhych.

Nezdoverenie sa druhemu o svojich problemoch, proste nezatazovanie druhych svojimi problemami.

ps: Boh pomaha ohladuplnym a statocnym.

Macecha přece představuje státní elitu a Nastěnka jen manévrovala v prostředí, které ji obklopovalo. Víra Bohu se projevovala tím, že využijíc manévru věřila, že vše dobře dopadne. Víc udělat nemohla. Pomoz si sám a Bůh ti pomůže.

Nakonec dám obrázek toho herce, který toto se svým filmovým bratrem probíral. Proběhlo ani ne 4 roky a mohl si tuto tezi v praxi potvrdit sám se svým synem.

Ferko
Je to prejav lasky k bliznemu, obetovanie sa pre druhych.
mame milovat toho kto nam ublizuje? a mame sa obetovat za druhych?
poprosil by som nejaky odkaz na KSB kde sa to pise

Nepochopil si ma. Blížnym som myslel človeka blízkeho, ktorého ľúbi (smeroval som k rozprávke). Nenarážal som na to, že človek sa ma objímať s útočiacími nepriateľmi. Nepriateľovi, ktorý na teba útočí, treba rozbiť ňufák (povedané v jednoduchosti. Nechce sa mi rozpisovať o primeranosti vo vzťahu k okolnostiam)

Nástenka nemala toľko sily, aby vzdorovala macoche a pomohla otcovi, tak si zvolila túto možnosť, ktorú v danej chvíli videla ako jediné východisko, s rizikom, že môže zamrnúť a zomrieť. Proste obetovala sa pre svojho otca.

A koľko ich máme?

Skúsim svoj pohľad k tvojmu príspevku:

Boh posudzuje - JŽO je Božím posudzovaním ľudskej cesty životom. Boh neustále posudzuje, či je cesta človeka v súlade s Jeho zámerom alebo nie. Boh ale neodsudzuje vo forme odvrátenia sa od človeka, ktorý zišiel z cesty (Božie dopustenie). Keď ale Boh posúdi, že tento človek, či táto civilizácia je nenávratne stratená, tak…

áno, Boh netrestá - trestá sa človek sám nenačúvaním JŽO. Boh je ten, kto každému človeku rozlíšenie dáva alebo nedáva. Bez rozlíšenia niet správnej cesty, len zacyklenosť a slepé ulice.

Boh odmeňuje - JŽO je toho jasným dôkazom, že Boh je spravodlivý a milostivý. Odmení každého, kto si to zaslúži, či už rozlíšením, alebo zmenou okolností života (otázkou je, či si človek uvedomí túto odmenu). Život človeka je dar a tak k nemu treba pristupovať.

Áno, ale pre moje upresnienie: Boh je všedržiteľ tohto sveta. Boh je živý, je neustále prítomný v živote každého človeka. Boh nie je súčasťou tohto sveta, ale Jeho prítomnosť je hybnou silou života.

Božia prítomnosť nie je myslená fyzická, jedná sa o náboženskú prítomnosť. Boh nás nesleduje ako v akváriu, On je neustále s nami a aktívne vstupuje do naších životov.

Ps: náboženská prítomnosť Boha – netreba hneď vidieť v mojom príspevku kostoly, ale jedná sa o nazvyme to niečo ako veličinu, ktorej svoju hodnotu nech si každý zhodnotí sám...

Podľa mňa to berieš trochu "technicky".

Ja v tom vidím hlbokú lásku k svojmu otcovi, aj s jeho chybami, aj keď si potom sám uvedomil hodnotu Nástenky. Človek často pochopí až v ťažkých situáciách, keď o niečo doležité príde.

Podľa mňa ide aj o jednoduché mravné zdelenie divákovi (aj deťom), že aj keď je človek slabý, jeho láska k blížnemu je tak silná, že sa dokáže pre neho obetovať. Hlboká láska k nejakému blížnemu môže byť aj u neveriaceho človeka, ktorý sa taktiež dokáže pre niekoho obetovať a Boh pomáha aj neveriacím.

@Rusofil Nuž ja to môžem ťažko posúdiť, ak je to podvedomé, tak si toho nie som vedomý. A čo sa týka ženy, neviem to objektívne posúdiť, ja si myslím, že sa mením správnym smerom, ale to by bolo na dlhšiu a veľmi súkromnú debatu. Každopádne ďakujem za reakciu, stojí to za zamyslenie.

Rusofil a Ferko
existuje princip obrany rozumej prava sa branit, rovnako princip ochrany tych co sa branit nevedia a su nam zvereni pripadne na nas odkazani. Ked matka chrani svoje dieta ide o naplnenie bozieho zakona zachovania druhu. (nie obety) To ze niekto pri dodrziavani alebo naplnani tychto principov (zakonov) zahynie sa vyklada ako obeta. Existuje princip obety? Obety za druhych? A kde sa vzal? Nie je to nahodou mina v Biblii? Mnoho ludi svoju necinnost a trpenie v nefunkcnom vztahu vyklada ako ze obetoval sa pre deti alebo ine vyhovorky pritom sa len nevie rozhybat a deti vidia to co by nemali.(potom to casto opakuju) To len priklad ako sa casto vyklada obeta. Zlozita tema neda sa vsetko obsiahnut ale za mna obeta ako princip neexistuje. Obeta je v podstate nespravny koncept je to domotane ako prejav najvyssej lasky. ( Boh nas tak miloval ze pre nas obetoval svojho syna) Jezis za nas trpel . No taky sprosty hadam nebol ved to sa ani neda.

To hej. Je treba urcit, k akej situacii sa to vztahuje.

Ale dalsi priklad k obetovaniu. Ako je to s ochranou vlasti vo vojne? Bojom za spravodlivost? Bojom za svoju rodinu? atd... Ked clovek zoberie zbran a ide bojovat s vedomim, ze moze kazdu chvilu umriet.

Nechcem ospevovat kazde obetovavanie sa, to v ziadnom pripade, ale su pohnutky z hlbokej lasky (nemyslim obycajnej povinnosti), kedy clovek da svoj zivot na nizsie priecky v zaujme o druheho, druhych. Jasne, ze je aj kopec nezmyselnych obeti roznych hlupakov, nestastnikov a inych profesionalnych trpičov, ale to nie je ta kategoria, na ktoru sa snazim pozkazat.

Přidám se k tématu "obětování se".
Samozřejmě, že v Bibli popsaný způsob oběti není v pořádku. Pokud vezmeme příběh Ježíše a na chvíli připustíme pravdivost, pak uvidíme, že jeho dobrovolné vydání se do ruk setníků (prostě represivní složky) bylo aktem oběti. Ježíš neutíkal, protože věděl, že i kdyby se mu utéci podařilo, jeho následovníci budou pronásledováni jako zločinci. navíc by útěkem utvrdil nezúčastněné, že "má asi něco na svědomí když utíká". A to on neměl.
O jeho smrti rozhodla židovská rada a taky přichystala onu potupnou cestu na Golgotu.
Není to o tom, že by Ježíš zemřít chtěl, nebál se bolesti i smrti a jakoby se na to všechno vědomě "těšil" , měl to jakoby za cíl svého života, své mise (podle Bible tím jakoby "zbavil lidstvo hříchů" - což je ta obrovská lež na celém tom příběhu, tedy ne samotné obětování se). Je to o tom, že vydáním sebe do ruk římského protektora se pokoušel ochránit své stoupence a jejich rodiny. Proto se neprotivil, proto se vydal = protože on hlásal nějaké myšlenky a on cítil zodpovědnost za své posluchače.
Tedy ne jak hlásá církev, že pokud budeš trpělivě všechno snášet a od kohokoliv snášet, tvá případná smrt bude "bohulibá".
V tom je ten ohromný rozdíl. Pokud cítím spoluzodpovědnost za určitou situaci, pokud chci chránit ostatní, pak je má oběť bohulibá.
Případů takovýchto obětí bylo za poslední velké války mnoho. Třeba to, že jeden zraněný, který věděl, že by celou skupinu jen zatížil v rychlém přesunu (kterého nebyl schopný) a zemřít by mohli všichni, zůstal na místě a střílel do posledního náboje a dechu - aby ostatním poskytl čas na útěk a šanci na život.
To je přece ohromný rozdíl obětovat se takto - nebo "obětovat se" např. v soužití s opilcem a tyranem. Tím totiž nechráním nikoho, nikomu tím neprospěju a má "oběť" je naprosto marná.

To je nejaky materialisticky pohlad.

Lebo nic nie je k cloveku blizkejsie, pritomnejsie a osobnejsie ako Boh.

@dum:
Já to ale takhle vůbec nemyslela a nesouhlasím s tím. Je to církevní vysvětlení, což já fakt neberu.

Obetu musí človek zvažovať svedomím aj rozumom, a posúdiť, aký postup bude pre zúčastnených prínosnejší.

PS: V lietadle pri poklese palubného tlaku, keď vypadnú k pasažierom kyslíkové masky a je výzva si ich nasadiť, tak rodičia inštinktívne nasadzujú masku najprv svojim deťom, a až nakoniec sebe. Ale podľa leteckých pravidiel má rodič najprv nasadiť masku sebe, a potom deťom. A tu sa použitie rozumu miesto inštinktívnej reakcie ukazuje správne. Veľakrát sa stáva, že kým rodič nasadí masku deťom, tak sebe už nestihne a upadne do bezvedomia. Pri dlhšom stave bez kyslíku môže to pre rodiča dopadnúť zle a deti zostanú siroty. To by sa nestalo, ak by konal podľa pravidiel. Ak nasadí masku najprv sebe, tak nehrozí, že omdlie, a môže pomerne rýchlo nasadiť masku aj deťom, takže nikomu sa nič nestane. Aj keby niektoré dieťa omdlelo, tak po nasadení masky veľmi rýchlo príde k sebe.
Preto vravím, je dôležité svedomie, ale aj rozum pre správne vyhodnotenie situácie.

Lin a Jardob
Základ je sledovať, čí daným skutkom pomáham ľuďom v rozvoji, alebo napomáham degradácii.
suhlasim Jardob, tu sa uz dostavame k teme lasky. To iste konanie niekedy laskou je inokedy nie je.
Poznamka k nevojacke Lin.
1.Vojak nema co utekat aby si zachranil zivot. Moze ustupovat na rozkaz ale Stalin tych co davali taketo rozkazy castokrat staval k muru. Netvrdim ze taka situacia co popisujes nenastala ale vojnu vyhrali nie tymto sposobom.

tento príbeh presne vystihuje situáciu na Zemi. Zároveň však vysoko vyzdvihuje mravnosť, obetu a zodpovednosť. Nastenka vidiac nezmyselnosť otcovej obety a v snahe mu aspoň trochu pomôcť, radšej sa sama obetuje. Nástenka veľmi dobre chápala, že situácii v akej sa ocitla iné východisko nemá. Keď ju našiel Mrázik, podrobil ju skúške a až potom jej spolu s bohatierom pomohol.

Dalo by sa povedať, že tento príbeh sa odohráva aj v dnešnej dobe. Hoci žijeme v informačnej dobe, veľa ľudí žije v informačnom praveku. Mravnosť, obeta, zodpovednosť. Pre niektorých neznámi alebo zabudnutý pojem. Hoci ľudia vedia ako sa môžu skončiť rôzne aktivity (napr. rôzne nepremyslené protesty) vedome ženú druhých do zjavného rizika alebo jasných problémov. Držia sa hesla ak ja, tak aj ty. A následky vidíme okolo seba dennodenne. Ale je tu aj skupina ľudí, ktorých reprezentuje Nastenka. Ľudstvo je podrobené skúške a zdá sa, že skúškou úspešne prejde. No a potom príde aj "mrázik s bohatierom".

Ešte je tu jedna rovnosť medzi Nastenkou a ľudstvom. Ako Nastenka tak aj ľudstvo nepozná a nevie, že svet, v ktorom žije môže byť lepší. Berú to ako údel a ani sa nezamýšľajú, že môže existovať aj iný svet, s inými pravidlami, podmienkami. Preto, hoci vedia, že niečo nie je v poriadku, tak nevedia identifikovať čo je zlé a ako to riešiť. Svet doslova čaká za "mrázikom a bohatierom" zakročia a vyvedú ľudstvo z tejto patálie.

Nevím, jestli má smysl takhle filozofovat nad pohádkou, která sama v sobě vždy nese mravní poselství. Je vyjádřením touhy národa, obyčejných lidí, nikoli elit, po ideálu. K Nastěnce se nechci vyjadřovat a dál její příběh komplikovat. Ale k diskuzi o Bohu jen tolik: Má dvě fáze - projevenou jako hmotný svět vnímaný našimi smysly (stvořitel) a neprojevenou, slovy nepopsatelnou (když popíšete tao, už to není tao). Nemůžeme být oděleni od božské podstaty, protože jsme její součástí. Řečeno slovy Ježíše člověka: Já a on jedno jsme. Ale on je větší. Howgh!